Ponuka

02-07 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

ir

10. Medicína – zákon zvratného pôsobenia a trápenie

MUDr. Ivan Rusnák

 

V ďalšom budeme pokračovať už viac na poli viac medicíny a chorôb, plniac sľub zo začiatku tejto knižky – z Predslovu, v ktorom bolo uvedené, že do úvah budú vstupovať príklady z praxe a skúsenosti s pacientmi, s ktorými som sa v mojom živote lekára internistu stretal.

Nedá mi však na úvod podeliť sa s Vami o jednu príhodu, ktorá ma vlastne uviedla na začiatku mojej novej cesty v medicíne, do pochopenia súvislosti spomínaného Zákona zvratného pôsobenia v mojom živote a následne i v pôsobení medzi pacientami.

Stalo sa to jeden deň keď me sa vracali s rodinou z výletu z jednej malebnej doliny u nás v Liptove. Prišli sme tam autom, ktoré sme nechali na malom parkovisku pod lesom. Po návrate som zistil, že na aute mi chybuje spätné zrkadlo. Zareagoval som s istým vnútorným podráždením, trochu sa zlostiac, trochu trápiac, sprevádzajúc to myšlienkou ktorej obsah asi znel: „To je teda zlý svet, ja dobrý človek (to je asi naše časté sebahodnotenie) na chvíľu odídem a už mám nepríjemnú starosť. Zajtra budem musieť kupovať nové spätné zrkadlo.

Zrazu ma vo vnútri napadlo – ozval sa tichučký hlások (každý z nás ho dobre pozná z vlastnej skúsenosti) hlások svedomia: „Čo si si zasial, musíš si aj zožať!“ V tom okamihu som sa skľudnil a ja „dobrý človek“ som si vo vnútri povedal: “Tak dobre, keď mi ukradli zrkadielko, zrejme som i ja musel niekedy niečo nepoctivo získať!“ (Tak „citlivo“ som uvažoval sám o sebe. Správne by bolo, že som aj ja v minulosti niečo musel ukradnúť!) Tým som sa skľudnil a trápenie a trochu i zlosť neboli už v popredí... Sadli sme do auta a išli sme domov. Na pol ceste tichý hlások znovu: „A ty sa nepamätáš?“ „Na čo? Veď ja som zrkadielka nekradol!“ Odpovedám si sebe samému. „Hej, ale keď ste išli minulý rok z výletu od priehrady, šli ste popri láne družstevnej kukurice!“ V tom okamihu som všetko pochopil. Stačilo – dosť a je mi to jasné!

Ja „dobrý človek“ sa priznávam, že som do toho poľa dozrievajúcej kukurice v podhorskej oblasti vstúpil a odtrhol som asi tri, či štyri malé kukuričné ani nie šúľky, ale šúľočky. Tam v tej chvíli oberalo družstevnú kukuricu viac „náhodných návštevníkov“. To ma ale neospravedlňuje. Ja som vstúpil na kukuričné pole. Rozhodol som sa a kukuricu som si natrhal. Keď som na to všetko spomínal, uvedomil som si, že aj vtedy, v tú chvíľu keď som vstúpil do kukuričného poľa chtiac si pochutiť na kukurici sa vo mne ozval ten tichučký upozorňujúci hlások: „Doktor! Čo to robíš? Nehanbíš sa?!“ Nič viac. Vtedy som si sám pre seba povedal: „No je tam toho, kukurička za korunku, keby sa len také škody robili na tomto svete.“ Hlások už bol však ticho. Čin som dokonal, kukuričku som odtrhol a zjedli sme ju.

V tom okamihu som však do záznamu knihy svojho života zapísal: Kradol kukuricu za korunu. Za dva roky prišlo presne podľa Zákona zvratného pôsobenia vyúčtovanie. Zrkadielko za tristopäťdesiat. Zákon jasne hovori: „Čo si zaseješ...“ – sejeme zrnko – tu kukurička za korunku, to si musíš zožať – žneme klas – v tomto prípade zrkadlo za tristopäťdesiat. Účet je vyrovnaný! Mal si na zaplatenie koruny dva roky. Za družstevníkmi si nebol, dlh si nevyplatil, tak ti to Život vyúčtoval aj s úrokmi a je všetko v poriadku. V tvojej účtovnej knihe života je to vyrovnané a už sa tým nezaoberaj. Pochop len, že si to, čo ti nepatri, nemáš privlastňovať! To všetko mi vo chvíli prebehlo hlavou. Vo vnútri sa mi uľavilo, prestal som sa trápiť i zlostiť a na druhý deň som šiel kúpiť spätné zrkadlo.

Mohol byť na úvod poznávania lepší príklad pre učenie sa? Veď ja som sa v tom spätnom zrkadle konkrétneho príbehu života videl, ako činím to, čo činiť nemám. Ako som sa rozhodol – sial, taký prišiel následok – žatva. Tam som to jasne pochopil a výsledok bol, že som si vo vnútri povedal, že ani v takých „maličkostiach“ na cudzí majetok už nikdy ani len nepomyslím. Stal som sa iným, lepším.

Vôbec som sa už nezlostil, ale som sa hanbil. No zároveň som sa tešil, že som to vyriešil v sebe tak, ako som to vyriešil. Veď dalo sa aj inak. Na parkovisku pod lesom nebolo nikoho a áut tam bolo viac. Skrutkovač som mal. Tešil som sa z toho, že ma nenapadla myšlienka: „Oko za oko, zub za zub, zrkadielko za zrkadielko!“ Znamenalo by to len, že som nič nepochopil a výuková lekcia podľa zákona by sa bola opakovala. O istú dobu by sa zvratný dej bol opakoval. Do knihy života by som si bol zapísal: „Kradol spätné zrkadlo za tristopäťdesiat!“ Vyúčtovanie by prišlo tým, že by som bol v nejakej novej situácii prišiel o mnohonásobok. Možno by mi ukradli auto, možno vykradli byt, možno by mi bol niekto vzal peňaženku, ale určite by sa bolo niečo stalo. A tak to v našom živote beží, sprísňujúc bolestivosť návratov do tých čias, kým sa nezmeníme v tom, čo robiť nemáme!

Čo to bolo v tomto prípade? No predsa sa jednalo o kradnutie. A nebolo nám už pred viac ako 3600 rokmi odkázané v siedmom Božom prikázaní, ktoré sme my ľudia dostali ako odkaz cez Mojžiša: „Nepokradneš!?“ Ak tento dar – dobrú radu nebudeš rešpektovať a dobrovoľne sa podľa nej riadiť a neprijmeš ju ako samozrejmosť do svojho života pre svoj vlastný prospech, tak budeš podľa Zákona musieť prežiť žatvu – následok. Ako si sa rozhodol, tak sa stane. Dostal si slobodu vôle. Môžeš sa človeče rozhodovať ako chceš, ale následok nie je možné tvojou vôľou ovplyvniť, je v nemeniteľnom Zákone. Mlyny tohto Zákona melú pomaly ale isto a na každého v pravú chvíľu dôjde! A nech si akokoľvek rozumovo vychytralý, nech máš akékoľvek svetské postavenie a moc, následku sa nevyhneš.

Vo fyzike tento zákon zvratného pôsobenia pôsobí okamžite. Udrieš päsťou po stole, v tom okamihu je tu spätné pôsobenie, stôl udrie tvoju ruku. V poľnohospodárstve od sejby k žatve prejde niekoľko mesiacov. V živote človeka návraty však trvajú rôzne dlhú dobu, dni týždne, mesiace, roky, desaťročia aj oveľa dlhšie časové obdobie, ale neomylne za každé rozhodnutie musí prísť následok. Rozhodnutí v živote urobíme veľmi, veľmi veľa. Za každé, každučké rozhodnutie musí ale prísť následok.

Rozhodnutiami si píšeme svoj osud. Chystáme si pre budúcnosť príjemné, alebo nepríjemné prežitia! Prejavuje sa to v každom deji. Keď však dvaja ľudia robia to isté, nikdy to nie je to isté, čo sa týka následku. Závisí to na stupni vnútornej –duchovnej – morálnej vyspelosti jednotlivca. Čím si sa človeče vyššie v poznaní dostal, tým vyššiu máš zodpovednosť, tým prísnejšie budeš upozorňovaný na svoju chybu. Je to ako keď horolezec vystupuje na vysoký vrch. Keď pribije skobu nesprávne vo výške troch metrov, padá dolu z troch metrov – následok malá odrenina, prípadne si podvrtne členok. Ak urobí tú istú chybu vo výške sto metrov, padá zo sto metrov. Chyba rovnaká, ale následok s účinkom úplne iný. Zrejme jeho telo nevydrží a nárazom je zničené. Komu bolo viac dané, od toho je i viac požadované.

 

 So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk