01 02 01 Blahoslavenstvá

Každý duchovne vyvíjajúci sa národ dostal pomoc - zvestované Zákony Všemohúceho, aby radostne žijúc podľa nich budoval svoje spoločenstvo ako Vďaku Všemohúcemu za to, že smie byť. Rozmachom jednotlivých spoločenstiev vystupovala u nich do popredia rozumová pýcha nad svojimi výtvormi, podporovaná Luciferovským postojom: toto som dokázal ja a Najvyšší nemá na tom podiel. Táto pýcha nad vlastným vedením a dosiahnutým rozmachom potom vždy priviedla pád jednotlivých spoločenstiev. U ľudstva sa strácala viera v Zákony Všemohúceho, v Spravodlivosť, v Bytostných - budovateľov a správcov Stvorenia, až človek neveril už ničomu a proroci nemali síl priviesť obrat. Život na takýchto planétach ako Zem spel k zániku.

Tu poslal Otec Všemohúci Triglav časť svojej Lásky do Stvorenia, aby priniesla záchranu. Záchranu spočívajúcu v poznaní a zachovávaní Zákonov Všemohúceho - Jeho Slova, ktoré prišiel Pán Ježiš napĺňať a nie rušiť. Základy zvestovania boli vždy u každého zvestovateľa, u prorokov i u Synov Všemohúceho vždy tie isté: Zákony Všemohúceho a nabádanie k radostnému životu v ich zmysle. Čo sa týka samotných zvestovaní, menila sa len ich forma a to vo viazanosti na problémy, či duchovný stav vývoja tej spoločnosti, do ktorej konkrétny zvestovateľ, prorok, či Synovia Všemohúceho prišli. Zákony Všemohúceho, o ktorých stále dookola hovorili v rôznych podobenstvách, sú vždy znovu a znovu tie isté, alebo inak povedané, Vôľa Všemohúceho je jednotná v celom Stvorení, takže sa nemôže v základe líšiť.

Pán Ježiš dal v Blahoslavenstvách človeku jednotlivé priečky ku vzostupu, na čo všetko má myslieť, keď chce kráčať nahor ku Svetlu a v Otčenáši ukázal, akým spôsobom má človek pristupovať ku Všemohúcemu. Pred Otčenášom dal ľudstvu Blahoslavenstvá, aby vedelo, čo všetko v živote treba uskutočňovať, čo človeka normálne ani nenapadne, že ešte aj tu by som mohol zapnúť oveľa viac, aj v tejto oblasti. To najpodstatnejšie z toho je príhovor adresovaný človeku, že nie sme tu na tejto Zemi preto, aby nám bolo dobre, tak ako si to my predstavujeme. A predstavujeme si, že mne bude dobre, keď budem mať dom, auto, rodinu, budem ju vedieť uživiť, atď. Nastaviame si niečo, čo nazveme, že toto je dobré a to je to, za čím sa usilujeme celý život. Nie. My prichádzame na túto Zem preto, aby sme prežívali. Žiť - prežívať reč Stvorenia, ktorou sa nám prihovára Všemohúci.

Na všetkom, čo sa nám deje pekné alebo nepekné, teda to, čo my považujeme za pekné a nepekné, môžeme ísť kupredu na každom jednom našom prežívaní. Sme duchovné zrnko zasadené do tejto hmotnosti, ponoríme sa do hmotnosti, máme telíčko z tejto hmotnosti a máme sa naučiť spoznávať túto hmotnosť, lebo skrze ňu vlastne spoznávame zákonitosti, ktoré sú vo Stvorení. Neustálym dennodenným pozorovaním nášho okolia poznávame tieto zákonitosti a vo vedomom pretavovaní týchto zákonitostí do svojho vlastného života v našom chcení, myslení, reči a konaní prichádzajú nám v spätnom účinku prežitia, z ktorých niektoré sú už podstatne krajšie ako tie predchádzajúce a niektoré za nimi ešte pokrivkávajú. Z konkrétnej sejby v našom chcení, myslení, reči a konaní nás v spätnom účinku niečo konkrétne zasiahne, vždy rovnorodé s naším druhom sejby. Keď to vieme prijať a vziať si z toho poučenie pre seba do budúcnosti, tak je každé jedno prežívanie pomáhajúce nášmu vzostupu a náš život nežijeme nadarmo. O spoznané zákonitosti sa oprieme tým, že to, čo sa nám páčilo ako žatva sejeme ďalej a to, čo sa nám nepáčilo ako žatva sa snažíme nesiať. Tým vydolujeme z nášho prežívania maximum do svojej budúcnosti.

Neznamená to, že nemôžeme mať dom, auto, rodinu, atď., ale prioritou ľudského ducha na Zemi je jeho vývoj, aby sa raz mohol vrátiť späť domov. V samotnom vývoji tým, že ľudský duch nie je ešte dokonalý a nepozná ešte zákonitosti do takej miery, aby sa vždy vedel podľa nich riadiť, úplne prirodzene z našich siatí prichádzajú pekné aj nepekné žatvy. Toto prežívanie má však posunúť nášho ducha ďalej v živote, aby sme sa poučili z toho nepekného a už to nesiali, ale miesto toho siali niečo krajšie. A čo krajšie? To, čo nám prišlo v spätnom účinku pekné, čo sme považovali za pekné, toho máme siať viac.

Na všetky základné životné situácie sme dostali pomoc od Pána Ježiša v praktických usmerneniach a napomenutiach súhrnom vyjadrených v Blahoslavenstvách. Keďže On sám pochádza zo Svetla, ako časť Lásky Všemohúceho Triglava, musí byť výrazne viditeľná na Jeho zvestovaní skutočnosť Ním zdôrazňovaná, že neprichádza Zákony rušiť, ale ich napĺňať. Zákonitosť je viditeľná v každom Jeho Slove. Samotné poradie jednotlivých Blahoslavenstiev predstavuje mohutné zachvievanie Zákona čísiel. Toto poznanie predkladáme čitateľovi s poukazom na plný súlad Zákona čísiel, poradia Blahoslavenstiev a poradia prednášok pôvodného Posolstva Grálu Pána Imanuela. V samotnom Otčenáši potom ukázal Pán Ježiš správny postoj človeka smerom k Všemohúcemu - k Najvyššiemu. Najvyšším a najsilnejším číslom v Zákone čísiel je nula. Preto jej poznanie a používanie prišlo neskôr, ako poznanie a používanie ostatných čísiel. Je Korunou všetkého. Tak aj Otčenáš je dávaný ľudstvu až po poznaní Blahoslavenstiev. Pán Ježiš dával ľudstvu Blahoslavenstvá ako Zákony zachvievajúce sa v celom Stvorení - ako Nový Zákon - ako Evanjelium - ako Blahozvesť. Starý Zákon tým nerušil, ale v plnosti napĺňal.

Skôr, ako dal Pán Ježiš ľudstvu samotné Blahoslavenstvá, vyslovil nasledovné upozornenie:

"Nežijete preto, aby ste žili ľahko, ako vy po tom túžite!

Žijete preto, aby ste prežívali! Buďte preto bdelí v každej dobe! Učte sa zo svojich chýb a učte sa zo svojho šťastia. Rozhliadnite sa okolo. Nie ste na tejto Zemi preto, aby ste ňou pohŕdali! Musíte sa naučiť ju poznať, pretože máte telo, ktoré pochádza z tejto zeme. Chcem vám ešte raz dať Zákony, zachvievajúce sa v celom Stvorení, ktorým i vy ste podrobení. Využite času, ktorý vám ešte zostáva do hodiny súdu."

Prvé Blahoslavenstvo

"Blahoslavení tí, ktorí proste prijímajú Slovo; pretože ich je Kráľovstvo Nebeské.

Nehĺbajte a nemudrujte o slovách mojich, pretože tým by ste nedošli nikdy konca. Nehovorte so svojimi spolublížnymi o tom, čo sa vás v nich dotklo, pretože oni sú iného druhu. Vyňali by z nich len to, čo je im vlastné a vás by tým zmiatli!"

V Zákone čísiel jednotka je Sila. V Posolstve Grálu Pána Imanuela prvá prednáška "Čo hľadáte" je apelom na ustráženie si Čistoty. Paralelu musíme niekde nájsť aj v prvom Blahoslavenstve, pretože sú to určité priečky, ktoré ľudskému duchu ukazujú určitý postup nahor. Keď pozrieme na stav tej kultúry, ku ktorej Pán Ježiš prehováral, tak vidíme Blahoslavenstvá určitým spôsobom podané, ale tá zákonitosť sa v nich musí odrážať.

Sila Slova spočíva v Čistote. Proste prijímať Slovo znamená pre to, čo sa dotklo nášho ducha - to, čo duchom cítime, proste hľadať rozumom spôsob, ako to zrealizujeme. Čiže keď niečo cítime, máme výhradne rozmýšľať o tom, ako to urobiť a nie hĺbať a mudrovať nad dôvodom prečo to nespraviť. Prostý neznamená hlúpy. V rozprávke nie je hlúpy Jano, ale prostý Janko, ktorý výhradne rozmýšľa na svojej ceste ako pomôcť Jablonke obrať jabĺčka a tá sa mu mnohonásobne odmení, ako pomôcť starenke odniesť batoh a tá služba mu prinesie rozmnoženú pomoc. Má silu a násobí ju - z čistých siatí mu prichádza rozmnožená. To je tá hrivna, s ktorou dobre hospodári a jeho duchu je vždy pridané. Druhý junák v rozprávke hľadá vždy dôvod, prečo nepomôcť ... ale veď on má dôležitú úlohu vo svete, nemôže sa zastavovať a strácať čas... Jablonke preto nepomôže obrať jabĺčka, čo mu neprinesie odmenu, starenke nepomôže odniesť batoh a to mu neprinesie rozmnoženú pomoc. Silu nenásobí, nemá čistotu, pomoc a požehnanie nemôžu k nemu prichádzať. Nehospodári dobre so svojou hrivnou a i to čo dostal, je mu zobraté. Nad šarkanom nezvíťazí, šarkan - rozum ho premôže, ujarmí jeho ducha. Len prostý Janko svojou prostotou víťazí nad šarkanom - nad rozumom, nehľadá dôvod, prečo nepomôcť, ale spôsob ako pomôcť. Je čistým Jankom s láskou v srdci a prekoná všetko, dostáva sa mu pomoci na každom kroku, lebo sám je ochotný na každom kroku pomôcť, naplní svoju úlohu, príde šťastlivo do cieľa.

Kedy sa my ako ľudskí duchovia dopúšťame nečistoty? Kedy zasievame niečo, čo je nečisté, čo nám prinesie v spätnom účinku čosi, čo sa nám ťažko prežíva? Kedy prichádza zlé spätné pôsobenie, nie to radostné, prekypujúce blahom, ale to trpké? Je to vždy, keď v našom rozhodnutí - v chcení, myslení, reči alebo konaní - v tomto osobnom rozhodovacom procese rozhodneme rozumom, bez citu. Necháme náš rozum špekulovať so slovami: "Ale veď... Začneme sa trápiť tým, že dcéra, matka, manželka, nadriadený, podriadený nám činia niečo zlé. Začína v nás určitý proces - začneme špekulovať v čom všetkom ten človek voči nám chybil, začneme vyratúvať a všade je tu zapojený len rozum bez citu. Nevieme jednoducho ten zlý spätný účinok prijať. Takýto som bol voľakedy protivný? Fuj, to bolo škaredé, taký už nikdy nechcem byť!

V tom rozhodovacom procese, keď sme siali to, čo nám dnes prišlo v spätnom účinku, sme cítili, že máme za nejakým človekom prísť, vysvetliť mu, že je na šikmej ploche, že sa čohosi zlého dopúšťa. Ale čo sme vtedy urobili? Povedali sme si: "Tento človek je na šikmej ploche, idem mu pomôcť, aby aj mne niekto pomohol, keď budem na šikmej ploche!", alebo sme si povedali: "Poviem mu to ja, bude na mňa zle!", alebo "Pokazím si nedeľu, čo budem ja vôbec tej svokre rozprávať, čo ma potom, že tlačí na tú švagrinú, nech si to ony doriešia!" Keď sme rozumom rozhodli proti tomu, čo sme cítili, o mesiac tá svokra tlačí už na nás. Prežívame to, čo vtedy prežívala tá švagriná. Vždy, keď rozhodujeme rozumom bez citu, vlastne zasievame nečistotu, ktorá v presne stanovenom čase prichádza v spätnom účinku na nás.

Príklad dávaný Pánom Ježišom znovu a znovu - Buďte ako deti. Úplne jednoducho proste prijímajte to, čo vám je dávané. Zákony pracujú v jednoduchosti. Nemudrujte! Obrovské upozornenie, aby človek nešpekuloval, nehľadal dokola výhovorky, prečo niečo, čo cíti nespraviť, ale výhradne hľadal ten najlepší spôsob, ako spraviť to, čo cíti. Hĺbaním a mudrovaním sa tak zamotá, že už nevie cesty von z bludiska, ktoré si sám utkal a čuduje sa, prečo mu druhí nepomôžu, keď jemu niekto krivdí.

Ďalšie upozornenie v tomto Blahoslavenstve nesmeruje k tomu, aby človek nehovoril s blížnym o Zákonoch. Smeruje výhradne k upozorneniu, že tu na Zemi sme vedľa seba rôznorodí ľudskí duchovia. Na druhom brehu sme vždy len v rovnorodosti: vrahovia s vrahmi, zlodeji so zlodejmi, ohovárači s ohováračmi, ľudia, ktorí nijak zvlášť neblížili druhým, žili normálnym životom, ale ešte nie vedome usilovali nahor ku Svetlu, sú so seberovnými a takí, čo už v pozemskom živote sa snažili poznávať Zákony, smerovať nahor ku Svetlu, tak tí sú zase so seberovnými. Ale tu na Zemi sme rôznorodí.

Predstavme si, že sa začnú rozprávať traja matematici. Jeden vie vysokoškolskú matematiku, integrály, derivácie..., druhý vie sčítať a odčítať a ďalší sa začal učiť čísla. A teraz sa začnú spolu rozprávať, ale každý svojím slovníkom, každý o tom, čo momentálne prežíva. Hlavne ten, ktorý prežíva tie integrály a stretne sa s človekom, čo vie o číslach, alebo o sčítaní a odčítaní začne o sebe pochybovať. Ja im to vysvetľujem, ale oni všetci sú iní a ja som asi nejaký čudný. Začne pochybovať sám o sebe, lebo vidí, že nikto sa tak nesnaží ako on, a ktovie či je to naozaj tak s tou matematikou, iní si to nekomplikujú, idú jednoducho - jedna a jedna sú dva, dva a dva sú štyri, je to naozaj, že ja tak hlboko do toho vidím? V tom rozhodovacom procese, keď sme siali to, čo nám dnes prišlo v spätnom účinku, sme cítili, že máme za nejakým človekom prísť, vysvetliť mu, že je na šikmej ploche, že sa čohosi zlého dopúšťa. Ale čo sme vtedy urobili? Povedali sme si: "Tento človek je na šikmej ploche, idem mu pomôcť, aby aj mne niekto pomohol, keď budem na šikmej ploche!", alebo sme si povedali: "Poviem mu to ja, bude na mňa zle!", alebo "Pokazím si nedeľu, čo budem ja vôbec tej svokre rozprávať, čo ma potom, že tlačí na tú švagrinú, nech si to ony doriešia!" Keď sme rozumom rozhodli proti tomu, čo sme cítili, o mesiac tá svokra tlačí už na nás. Prežívame to, čo vtedy prežívala tá švagriná. Vždy, keď rozhodujeme rozumom bez citu, vlastne zasievame nečistotu, ktorá v presne stanovenom čase prichádza v spätnom účinku na nás.

Človek sa môže spochybniť keď to, čo jeho oslovilo vo vnútri, rieši s niekým, kto mu nie je rovnorodý. Tento človek bol postavený k určitému problému, pretože v minulosti ubližoval žene, ktorú mal rád a dnes to chce napraviť. Tá žena ho tiež mala rada a aj ho rada má, ale zaprisahala sa, že mu neodpustí a kým mu to všetko nevráti, že nebude mať pokoja. S takýmto predsavzatím prišli do tohto pozemského života a tá žena mu to vracia. Dáva mu to späť. Pritom sa nesmierne ľúbia, muž už pochopil, že kedysi robil čosi zlé, ale žena ešte nie. Ona vlastne tú citovú väzbu, ktorú k nemu má veľmi silnú, nevie preklopiť do konštruktívneho prejavu - do pozitívneho, ale len do negatívneho pôsobenia. Je medzi nimi veľmi hlboká citová väzba, aj keď momentálne ona jemu vracia to, čo kedysi robil on jej. A teraz tento človek čosi prežíva v Zákonoch, čo kedysi sial. Pôsobí mu trápenie tá jeho partnerka, manželka. Ak sa on oprie o Zákony a hľadá Vôľu Všemohúceho v Jeho Slove, hľadá zákonitosť v tom, čo sa mu teraz v živote deje, zistí čo má robiť, aby dal svoju minulosť na poriadok. Keď sa otvorí, v tom trápení cíti: "Keď sa trápim, prichádza mi spätný účinok. Keď toto mne žena dnes robí, ja som to v minulosti musel robiť a možno práve jej. Mne nemal kto vtedy pomôcť. Ja to beriem a skúsim jej pomôcť, skúsim ju upozorniť, aby si nezasievala čosi negatívne, aby skúsila odpustiť."

Človek si to naplno precíti, spozná tú vysokú matematiku a s radosťou príde nadšený za kamarátom, ktorý žije ako sa hovorí z ruky do úst, z ničoho si nerobí problém a zverí sa mu. Čo sa deje? Obrazne povedané, človek poznajúci integrály prichádza k človeku, ktorý vie o číslach. Vraví mu: "Vieš, ty veľakrát mi hovoríš, že čo máme spolu s tou ženou, že to nechápeš. Ja som na to už prišiel. Vieš, pozrel som sa na to konečne cez Zákony a precítil som, že kedysi v minulosti musel som jej ja ublížiť a ona mi to neodpustila. Citovú väzbu ku mne má silnú, pretože aj v tej nenávisti je to čosi obrovské, čo ku mne smeruje. Skúsim jej pomôcť! To, čo mi všetci hovoria, aj rodičia a už dokonca aj svokrovci, že aby som ju nechal tak, oni to nechápu. Takéto som s ňou ja kedysi prežil a toto som jej robil, som jej dlžníkom. A ona chúďa, mne jej je ľúto, chcem jej pomôcť, aby sa spamätala." Kamarát, obrazne povedané, pozná z matematiky iba čísla a hovorí: "Počuj, ty už sa zobuď, kde žiješ? Ona ti robí zlotu, okamžite od nej odíď, vyhoď ju za dvere, však to je tvoj byt."

Človek sa zdôveril svojmu kamarátovi s niečím, čo si hlboko precítil. Ten kamarát, ktorý je iného druhu, mu poradil zo svojho hľadiska a je to dlhoročný kamarát. Človek začína pochybovať. Niečo si precítil. Dlho trvalo, kým ten spätný účinok vedel prijať. Najprv ho odmietal, no čím viac ho odmietal, tým viac trápení mu jeho manželka spôsobovala. Inak povedané, medzi tými dušami prebiehalo čosi ako: "Môj zlatý, konečne som ťa našla, tak teraz ty trp, ako som ja trpela. Teraz to konečne spoznaj, čo si mi kedysi robil." Keď aj nie vedome to robí tá manželka - jej duša neodpustila, a preto vracia čosi z minulosti a sama si to pre seba zasieva. Muž - je tá druhá duša a cíti: "Niečo si mám zožať." Ale nepáči sa mu to. Odmieta to, až konečne po ťažkom trápení precitne a spozná - dotkne sa ho v jeho duchu Slovo Všemohúceho. Cez zvestované Slovo Všemohúceho precítil tú jednoduchú Pravdu, prečo ten dej takto ide, a že vlastne on môže pomôcť tej niekdajšej i terajšej manželke.

Jeho kamarát to nemá možnosť precítiť, pretože je jednak iného druhu, jednak on v preciťovaní a prežívaní toho živého pôsobenia Slova je len v začiatkoch, ako v tej matematike a nebol to on, kto kedysi ublížil tej žene. Preto ak sa človek zdôveruje s niečím, čo sám precíti nerovnorodému človeku, nemôže sa čudovať, že prichádza do zmätkov a začne pochybovať o sebe, o tom čo precítil inšpirujúc sa Slovom Všemohúceho.

Takýto človek má proste a jednoducho prijať to, čo mu je ukázané k jeho životu a použiť to vo svojom živote. Až potom, zo svojich vlastných skúseností má pomáhať iným. Keď vidí známych, ktorí prežívajú podobné problémy, ktoré on už dávno vyriešil, má ich inšpirovať, vysvetliť im, ako to kedysi riešil. Ale to, čo sa priamo jeho dotklo v jeho momentálnom vývojovom procese, to si má chrániť ako oko v hlave, kým to nepoužije. Jemu to bolo sprostredkované jeho pomocníkom a on to má uviesť do svojho života, má to riešiť.

Keď to človek nezačne riešiť, ale začne o tom hovoriť s niekým nerovnorodým, kto sa vôbec nevie vcítiť do jeho prežívania, sám začne mať pochybnosti presne také, aké má ten jeho kamarát. Kamarát ho, hoci nie so zlým úmyslom, ale predsa zmiatol. Vinu má však človek sám, že nepozeral, komu sa zdôveruje. Kamarát totiž povie: "Pozri sa tu, Karol, Mišo, Jožo, to je dávno vybavená vec, mali také priateľky, ktoré im začali vystrájať, poslali ich k vode a koniec. Pozri sa teraz, ako spokojne žijú." Po príhovore kamaráta dá človek bokom to, čo cíti, začne rozmýšľať nad tým, prečo nespraviť to, čo cíti a je z toho čisto rozumové rozhodnutie bez citu, čiže bezcitné. Bezcitnosť zaseje a bezcitnosť bude znovu žať.

Jednoducho prijímať v čistote, nešpekulovať, nemudrovať a rozmýšľať výhradne ako urobiť to, čo cítime nám dáva Silu na zvládnutie akýchkoľvek problémov. Hĺbanie a mudrovanie je nečistota, ktorá nás o silu oberá, keď rozmýšľame prečo neurobiť to, čo cítime. Rozum pôsobiaci bez citu nás tým špekulovaním privedie k nejakému rozhodnutiu, ktoré už nie je čisté, pretože postráda určujúci smer nášho citu.

To je ten základ prostoty, ktorý volil Pán Ježiš pri výbere svojich učeníkov z jednoduchých ľudí. Nie z tých, ktorí boli kňazi v tej dobe. Z jednoduchých ľudí, pretože nešpekulovali o jeho Slovách, neprevracali ich krížom-krážom, aby našli nejaký háčik, ale tú zákonitosť, ktorá podobenstvami im bola sprostredkovávaná, sa snažili v bežnom živote vidieť a hľadať spôsob jej uskutočňovania. Pomáhali blížnym objasňovať v životných situáciách tú zákonitosť, ktorú prežili.

Je to niečo, bez čoho sa človek neobíde. Keď mám niečo, čo ma tlačí, ťaží, môžem sa cez toto Blahoslavenstvo pozrieť, či náhodou veľa nešpekulujem, či to, čo je pre mňa hlbokou citovou intimitou nerozprávam ľuďom, o ktorých dopredu viem, aký k tomu budú mať postoj, pretože stav vývoja ich ducha nie je rovnorodý s mojím. Mám sa v takých situáciách vrátiť k tomu, čo som na začiatku cítil a nad tým začať rozmýšľať, ako to spraviť. Nie nad dôvodmi, prečo to nerobiť. Úplne, proste a jednoducho.

Hovorí sa, že prvý dojem je správny. Prídem do nejakej situácie a mám nejaký dojem ešte skôr, než tú situáciu začnem analyzovať rozumom.

Príklad: napadlo ma proste, že zoberiem svokra na chvíľu von a porozprávam mu niečo o švagrovi. Rozumom začnem špekulovať: "Aj pršať začalo, čo budem vymýšľať, nechám to tak." To už je nečistota. Nerozmýšľam rozumom ako uskutočniť to, čo ma napadlo ako prvé, ale hľadám dôvod, prečo to nespraviť. Čo sa stane? Po chvíli chápem. Prišiel švagor a začala tam trma-vrma. Tej trme-vrme sa dalo predísť, ale ja som s tým svokrom nešiel na prechádzku a to čo som cítil, som mu nepovedal. Mal som rozmýšľať o tom, ako urobiť to, čo som cítil. Ako svokrovi vysvetliť, že tak ako on, aj keď sa snažil, bol voľakedy tŕňom v oku svojmu svokrovi a neznášal na ňom určité veci, že dnes aj ten švagor sa tiež o čosi snaží, a že on dnes tomuto môjmu švagrovi a svojmu zaťovi robí to isté, čo kedysi neznášal na svojom svokrovi a potom nech sa nečuduje, že sú vždy problémy. Lenže ja som nespravil to, čo som cítil a potom vidím tú trmu-vrmu.

Keď príde ten prvý dojem, keď cítim niečo, tak mám hľadať výhradne spôsob, ako to urobiť a tým si udržujem čistotu a som v spojení so Silou. Nenechám rozum hĺbať, mudrovať, ísť naprázdno - bez citu. Keď proste a jednoducho dôverujem tomu môjmu vnútornému hlasu, nikdy ma nesklame. Prvý dojem je vždy z citu. Nemám ešte žiadny racionálny argument, proste cítim, že tu hrozí nebezpečenstvo, aj keď nie je na to žiaden racionálny dôkaz. Keď pozriem či okná sú zavreté, či dvere sú zavreté atď. a rozumom sa uspokojím, že všetko je v poriadku, o pol hodiny sa potom čudujem, ako som mohol dopredu tušiť, že sa niečo zlé stane.

Môj cit je prejavom môjho ducha. Je to najrýchlejšia a najdynamickejšia schopnosť, akú mám pri putovaní Stvorením. To, čo prichádza k môjmu duchu, čo cítim, mám rozumom tvorivo uskutočniť. Pozor, môže na mňa začať doliehať aj tieseň, nejaká obava, že by sa mohlo niečo stať. Prečo to dolieha? Môj duch cíti nebezpečie - obavu, že manželka, že matka, že kolegyňa... Nemám tú obavu nechať vyrásť v strach - ja to nezvládnem, to sa nedá... Keď cítim obavu, mám v duchu úplne jednoducho hľadať spôsob, čím tú obavu vyvážim, čo v živote spravím, aby som predišiel tomu, čo mi v tej obave vystúpilo pred duchovný zrak. Moja snaha, námaha a príprava, ako čeliť hrozbe, ktorá v tej obave bola, môže spôsobiť vyváženie všetkého, čo sa pôvodne na mňa chystalo. Ja som sa v duchu rozhodol tvorivo riešiť tú hrozbu, ktorú som v obave cítil, neuhýbal som pred ňou, netváril som sa, že je to len obava, ani som neupadol do strachu, nenahutnil som zo strachu depresiu, ale v duchu som spravil obranu voči tej obave. Už sa nemusí vôbec nič z toho stať, a keď sa stane, som dobre pripravený, ako tú hrozbu riešiť.

Takto sa v čistote snažím používať to najdrahocennejšie, čo mám k dispozícii a Sila je stále so mnou. Takto som Čistým Jankom s Láskou v srdci, ktorý prekoná útoky zlých, temných síl, černokňažníkov a démonov. Tá istá Pravda o Sile Čistoty je aj v ideále rozprávkového hrdinu. Množstvo mojich zlých spätných účinkov z minulosti - útoky, ktoré na mňa doliehajú, zaručene odložím do posledného haliera, ak mám skutočnú Čistotu.

"Buďte ako deti" v Slove Pána Ježiša znamená: jednoducho prijímať Zákony cez Slovo Všemohúceho a to, čo cítime ako prvý dojem, rozumom uskutočňovať tak, ako to robí dieťa.

Príklad: dieťa oslovila nejaká hračka. Proste nepozná nič iné, len ako dosiahnuť tohto cieľa. Všimnite si dieťatko, aj keď maminka mu už 50x povedala, že nemá toľko peniažkov..., nezačne v tom rozumčeku hľadať dôvod, prečo sa vzdať svojho cieľa, ale ono hľadá výhradne spôsob, ako naplní svoj cieľ. Osloví krstného otca: "Krstný oco a ty máš dosť peniažkov na túto hračku?" Keď on povie nie, dieťa pokračuje v hľadaní iného spôsobu dosiahnutia svojho cieľa: "Krstný oco, a keď dáte s maminkou dokopy peniažky, budete mať spolu už dosť?" Dieťa ani nečaká na zápornú odpoveď a hneď pokračuje: "Keby ste nemali dosť, povedz aj dedkovi, aj babke, aj maminke, aby ste mi ju spolu kúpili na Vianoce!" Proste bez mudrovania ide za svojím cieľom.

Tu si máme brať ten príklad, rozumom hľadať výhradne spôsob, ako urobiť to, čo cítime vo svojom duchu proste a samozrejme ako to robí dieťa. Bez podlizovania, bez zákernosti, v čistote ísť za tým, čo cítime v tej pravej detskej prostote. V skutočnej Detskosti spočíva totiž vždy pravá Čistota a tým tiež Sila. Človek je dieťaťom Stvorenia, ale až rozvinutím skutočnej Detskosti svojho ducha sa stáva Dieťaťom Všemohúceho.

Úryvky sú z knihy Život Ježíšův na Zemi.

Prednáška je z knihy Koledov Dar Slovenom od Pribinu Chariotova.